Vyše mesiaca ubehlo od vtedy, čo sa tu bol pozrieť inštalatér – náš dlhoročný rodinný známy. Sľúbil, že mi rozvody spraví za 3.500, ale sekať nebude. Konečne mal čas. Bol taký ochotný, nakúpil všetok potrebný materiál a začal robiť. Našťastie mal môj brácho krátky opušťák z vojny a mohol nabehnúť so zbíjačkou. Ujo inštalatér mu naznačil kadiaľ má sekať a on sekal. Neviem si už teraz spomenúť, či boli rozvody hotové za jeden, alebo dva dni.
Prišiel čas platenia. Spýtala som sa uja, či mi má vydať z 5-tisícky. Že v pohode. Zatiaľ, čo som pre ňu zašla, si na malý papierik vypočítal svoju odmenu.
Inštalatérske práce 3.500,-
Nákup materiálu (v jeho prac.čase) 500,-
Použitie auta na nákup materiálu (na služobnom aute) 450,-
Sekanie 700,-
Spolu 5.050,-
50,- Sk mi odpustil. Aké veľkorysé! Nezmohla som sa na slovo. Hlavne preto, že to bol rodinný známy. Bála som sa oponovať, lebo som nevedela, aký by to malo dopad na vzťah medzi mojou mamou a nimi. A to som ešte nevedela o akú „kvalitnú“ prácu vykonal!
Vyústenia teplej a studenej vody nie sú v jednej rovine, ale rozdiel vo výške umiestnenia je v niektorých prípadoch aj 5cm. Montáž batérií je v takomto prípade hraničiaca s majstrovským umením. Odpad je tiež umiestnený „geniálne“, nie kolmo v strede pod batériou, ale všelikde naboku. Vďaka tomu bola montáž sifónu úžasné dobrodružstvo: koleno, kúsok trubky, znova koleno, znova kúsok trubky a až potom sifón. Montáž jedného takéhoto sifónu trvala niekoľko hodín (kým sa to všetko presne vymeralo). Tiež som bola zúfalá z toho, kam umiestnil odpadovú rúru pre WC. Keď sme WC osadili, vytŕčalo do dverí.
Vtedy vzniklo moje heslo: Spolupráca s rodinnými známymi – nikdy viac!
Zatiaľ, čo mi sused kachličkoval a dláždil kúpeľňu jednými z najlacnejších obkladačiek na trhu, ja som sa venovala objavovaniu krás mojej záhrady. Boj s dvojmetrovou žihľavou a bodliakmi bol naozaj krutý. Pokiaľ je naozaj pravdivé porekadlo: Kto sa popŕhli, nebude mať reumu..... tak som šťastný človek, lebo ja ju určite mať nebudem. Nájde sa len málo miest na mojom tele, kde som sa nepopŕhlila.
Na prieskumoch v mojej súkromnej záhradnej buši som zistila, že mám dva marhuľové stromy. Ako len chutilo moje prvé vlastné ovocie z MOJICH stromov! Škoda, že už vykapali.
Okrem stromov som v žihľave našla aj radovú zástavbu chlievov a búd. Vyše dva mesiace som sa ich snažila poctivo vypratávať a rozoberať po častiach. Potom mi došli sily aj nervy a to, čo som nedokázala rozobrať, som podpálila. Pekná 10 metrová vatra to bola, prihodila som aj všetku sušenú žihľavu...
Prosím, nekameňujte ma za to, teraz som už múdrejšia a ekologickejšia.
Mala som už aj extra - drahú elektrickú rozvodovú skriňu (vraj na mieru) aj skriňu v plote na hodiny. Aj projekt elektrických rozvodov. Prišiel revízny technik, aby tomu dal pečiatku. Nedal. Skriňa na hodiny je vraj navarená prinízko, musí byť 60cm nad zemou.
Znova čakanie na elektrikára, čakanie na zvárača. Odpáliť a privariť skrinku vo výške 60cm.
Čakanie na revízneho technika. Konečne schválené. Môžem ísť do elektrární, hurá!
Ujo prijímač žiadostí v elektrárňach ma poslal preč s dlhým nosom. Pokiaľ chcem, aby mi tam povolili 380V, musím mať v projekte uvedené nejaké motory na vysoký výkon.
Šla som teda za projektantom, nech mi prepíše projekt, tak ako má.
Bol už november. Peniaze na podnájom už neboli, všetko išlo na dom. Bol najvyšší čas, aby sme sa z garsónky odsťahovali. Môj mesačný príjem bol materská + rodinné prídavky, spolu to bolo cca 3247,- Sk. Výživné som vtedy ešte nedostávala, súdne konanie sa ťahalo už druhý rok.
S opraveným projektom som opäť zavítala do elektrární. Vlastne, to, že je opravený som si myslela iba ja a projektant (neviem prečo si to myslel aj on). Znova bol nevyhovujúci a znova som musela vyše týždňa čakať, kým mi ho ráči urobiť správne.
Pevne som verila, že na tretí pokus už budem úspešná. Márne. Projekt už síce prešiel, no nemala som stavebné povolenie na zavedenie elektriny. Musím si ho dodatočne vybaviť. Vraj ešte môžem byť rada, že nedostanem pokutu.
Prišla som zničená do domu. Všetok hnev a zúfalstvo vo mne vytrysklo v horký plač. Sedela som na zemi v kúte pri gamatkách a plakala a plakala. Prvý krát som ľutovala, že som sa do toho dala. Už som nevládala ďalej.
Prišiel však sused a našiel ma revať v kúte. Už si nepamätám, čo všetko mi povedal, že ma postavil znova na nohy. Pamätám si a nikdy nezabudnem iba jeho prvú vetu: „Čo tu plačeš pri kachlách!“ Potom už to bol smiech cez slzy. Asi som vtedy vyzerala smiešne.
Utrela som si sopeľ a šla som teda vybaviť stavebné povolenie. Už druhé tento rok. Prvé som vybavovala na stavbu vodovodnej šachty. Vtedy som sa elektrikára pýtala, či nepotrebujem povolenie aj na elektrinu. Hovoril, že nie. Mala som mu dať preplatiť zbytočne vyhodené peniaze za kolok?
Ak niekto povie, že štátne úradníčky sú hnusná necitlivá háveď, nemajú pravdu. Bol pondelok pred koncom stránkových hodín. Ochotne mi vyšli vo všetkom v ústrety. V utorok, čo nebol stránkový deň, som si mohla prísť pre hotové stavebné povolenie. Zákonná lehota je na takéto niečo tuším 1 mesiac.
V elektrárňach bolo konečne všetko v poriadku. Zaplatila som 500,- Sk poplatok za zavedenie prúdu a čakala na montérov.
Medzitým sme sa už museli nasťahovať do domu. Bez elektriny to bolo také zvláštne. Večer sme boli pri sviečkach a vodu sme si zohrievali na sporáku. Nebola to až taká tragédia, veď dvojročné dievčatko sa do detskej vaničky ešte v pohode napchalo. Tak to bolo zopár dní. Potom nám sused natiahol od seba predlžovačku a my sme mohli svietiť. Bojler sme radšej do toho nezapájali, to by im vyhodilo poistky.
Boli dva dni pred Vianocami a elektrikári stále nechodili. Šla som za ujom prijímačom v elektrárňach, zistiť, kde to viazne. Sme v poradí. Tak možno niekedy začiatkom februára by to mohlo byť. On to nedokáže urýchliť, ale keby som šla za montérmi a dohodla sa s nimi... Dnes už tu nie sú, až zajtra.
23. decembra som zháňala montérov v elektrárňach a prosila ich, aby ma na Vianoce nenechali bez elektriny. Nikto nebol ochotný. Päťstovka to spravila.
Veľmi skoro som zistila, že ma nezapojili správne. Nedali mi hodiny na nočný prúd. Po sviatkoch som to šla reklamovať. Znova márne. NEBOLO TO V PROJEKTE!
Znova prerobiť projekt a znova návšteva elektrární. Znova poplatok za zavedenie prúdu. Moju žiadosť o nočný prúd posudzovali ako novú.
Spomeniem ešte moju babičku, bez jej pomoci, by som bola bez kúpeľne a mnohých ďalších vecí. Keď mi došli financie, vytiahla vkladné knižky, ktoré nám (mne a bratovi) dlhoročne šetrila do budúcnosti ako svadobný dar. Bratovi som potom dlžobu splácala niekoľko rokov.
Zároveň som si šetrila peniaze na ďalšie úpravy domu. Do roka aj čosi sa mi podarilo zaviezť kúrenie aj do poslednej izby, vymaľovať, dať podlahy a obklady v kuchyni. Vymeniť z núdze namontovanú pravekú batériu v kuchyni za pákovú. Dvadsať ročný kuchynský drez za nerezový a ďalšie drobnosti. Dokázala som to, teraz už nechápem ako. Môj príjem bol vtedy: materská + rodinné prídavky a už aj výživné.. necelých 4000,– . Nestrádali sme v ničom. Neboli sme hladné, ani škaredo oblečené, vôbec sme si nemuseli od nikoho požičiavať peniaze. Dokonca si susedia pred výplatou požičiavali od nás.
Týmto článkom by mohol byť príbeh o prestavbe domu v podaní slobodnej mamičky ukončený. Chcem však pridať ešte jeho pokračovanie o tom, ako ma po siedmich rokoch neplánované skutočnosti prinútili na dome ponechať strechu a zbúrať múry.
