Mirka Viskupová (Szabová)
Ako som redemovala
...a redemovala a redemovala..... a stále som sa k svojim peniazom nedostala...
Som človek s chuťou do života s fotoaparátom takmer prirasteným k ruke...milujúca Boha Zoznam autorových rubrík: Fotografie, Haluze, Príbehy zo života, Silné kafe, Súkromné, Nezaradené
...a redemovala a redemovala..... a stále som sa k svojim peniazom nedostala...
Dopĺňam sériu denníkov tehotnej ženy o posledný trimester...síce oneskorene, ale predsa...
...alebo by som mohla povedať všivavá Nitra? Najvýstižnejšie by asi bolo: Všivavé Slovensko.
Ahojte milí čitatelia! Po dlhom čase sa dostávam od detského kočíka k blogu. Prinášam Vám ďalší príbeh z obyčajného života. Dostal sa ku mne celkom náhodou...
Teraz už viem, ako sa asi cítia ľudia pripútaní na lôžko.
Keď už si myslím, že všetko ohľadom výchovy mojej dcéry viem a zvládam, zrazu príde niečo, čo ma dostane do úzkych.
V Bábkovom divadle v Nitre bola premiéra nového divadelného predstavenia „O psíčkovi a mačičke“. Názov predstavenia nám dával tušiť milé detské divadielko. Konečne!
Pani suseda Z. svojim bystrým okom a hlavne intuíciou „zistila“, že náš pes Bery trpí hladom a smädom. Rozhodla sa preto pre jeho záchranu.
V marci, keď bola ešte riadna zima, sme kúpili dcére pekné jarné topánky. Tento krát poriadne. Nech dlho vydržia! Žiadne „made in china“, ale od slovenského výrobcu. No a v tomto bode ideálna časť príbehu končí...
Napriek tomu, že sa považujem za čistú Slovenku, nachádzajú sa v mojom rodokmeni aj predkovia, ktorí boli maďari ako repa. Veď aj moje rodné priezvisko o tom svedčí. Maďarskú reč však neovládam.
Chcela by som vám opísať príbeh človeka, ku ktorému prechovávam úprimný obdiv. Nie je to žiadna mediálne známa celebrita z oblasti kultúry, vedy, či športu. Je to celkom obyčajný starý pán. Ani neviem ako sa volá.
Do autobusu prímestskej linky nastúpilo mladučké žieňa v tehotenských šatách. Mohla byť tak v piatom mesiaci.
Včera som si na pošte prevzala list „do vlastných rúk“. Bol z Mestského úradu. Nadpis bol: „Upozornenie odberateľa pred odpojením od dodávky vody za neuhradenú pohľadávku.“
Koncom predminulého leta som začala tušiť, že do môjho domu zavítali nezvaní hostia. Usídlili sa v tej časti domu, ktorej som doteraz nevenovala žiadnu pozornosť čo sa týka opráv – v komore. Rodinka potkanov si tam spravila svoj hlavný stan.
Jeseň už bola pred dverami a náš budúci nový domov bol stále neobývateľný.
Kúpou starého neobývateľného domu mi začali starosti, aké bežne mamička na materskej nemáva. Verila som si však, že to všetko nejako zvládnem.
Sedeli sme s kamoškou u nich v kuchyni. Deti sa tmolili okolo nás. Dcéra mala čosi vyše roka a mňa začínala na tej materskej trápiť nuda. „Rozhodla som sa, že si postavím dom.“ hovorím len tak z ničoho nič. Kamošku vystrelilo zo stroličky: „No keď ty budeš mať dom, tak ja musím mať dva!“ Pokrčila som plecami. „Hmmm“ ...keď myslíš, veď máš muža podnikateľa – myslela som si.
Bola jeseň. Skoro sa stmievalo. Aj vtedy, keď sme išli cez dedinky južného Slovenska bola už takmer tma. Auto pred nami sa neskutočne plazilo, preto sme medzi dvoma dedinami dupli na plyn, vyhodili smerovku, predbehli ho. Pri zaraďovaní manžel prudko strhol volant naspäť. „Vôbec som ju nevidel!“
Chcem vám priblížiť aký je život úprimne veriaceho kresťana v bežných životných situáciách. Ako to funguje, keď človek žije život viery nielen na nedeľnej bohoslužbe, ale každý deň. Použijem zopár príkladov z môjho blízkeho okolia – niektorí moji známi sa v tom možno spoznajú, ale snáď mi to nebudú mať za zlé.